Platia to Kurdi svojou krvou

že ho budú paralyzovať tak, že nebude schopný splniť ani malú časť toho, čo sľúbil počas volebnej kampane.

To prvé ešte nevykonali. Ale tá druhá predpoveď sa naštartovala v okamihu, keď Donald Trump vstúpil do Bieleho domu.

Začalo to tým, že každé Trumpovo rozhodnutie o vnútornej politike narazilo na pevnú stenu niektorých orgánov, niekedy aj súdov, niekedy bola ignorovaná aj Senátom – došlo to tak ďaleko, že sa pridalo aj jeho zosmiešňovanie. V zahraničnej politike je jeho situácia ešte horšia. Najväčšia svetová mocnosť sa v rôznych končinách zemegule dostala do slepej uličky a od 20. januára tohto roku presahuje všetko, čo by sme mohli napísať v rámci toho textu.

Budem sa teraz snažiť len obmedziť na neľudskú faktúru vystavenú Kurdom v Iraku vďaka stavu, v ktorom sa nachádza Trumpova administratíva a ktorému sú vďaka tomu vystavení Kurdi.

Trump počas svojej kampane jasne stál proti radikálnemu islamu v prezidentských voľbách (čiastočne aj proti tzv. nie – radikálnemu islamu), vyzeralo to, akoby chcel vyhlásiť národne otvorenú vojnu proti islamistom. Ale hneď po voľbách bol nejako donútený, aby po svojom zvolení vymenoval Rexa Tillersona na ministerstvo zahraničia.

Rex Tillerson, ktorý svoje vzdelávanie a kariéru získal v «Exxon Mobil» a tým je jeho vzdelanie, jeho pohľad na svet ale aj jeho osobnosť poznamenaná takmer celoživotným pobytom v Exxon Mobil a preto je v záujmoch Rexa Tillersona najdôležitejší naftársky svet.

Po svojom zvolení nechal Donald Trump vo funkcii zvláštneho zmocnenca Obamu v boji proti ISIS Bretta McGurka. Brett McGurk, nielenže zostal vo funkcii, ale podľa všetkého bol vybavený ďaleko širšími právomocami než mal od Obamu.

Brett McGurk je v skutočnosti súčasným koordinátorom konceptu podľa všetkého vytvoreného po septembrovom útoku v USA v roku 2001 a má zosilniť vplyv šiitského Iránu proti sunnitským susedom. Koncept bol údajne spracovaný a aplikovaný za Busha a následne aj za Obamu. Je na mieste uvažovať, že to bolo v rámci údajného konceptu, že Obamova administratíva vynaložila nadľudskú silu na dohodu s Iránom, toť otázka!

Tretia sila, ktorá ovplyvňuje dianie v regióne, je Pentagon, ktorý je do istej miery viazaný na zbrojný priemysel.

Rôzne doktríny a kapitálové záujmy sa snažia presadiť svoje záujmy v teréne a tým sa niekedy dostanú sami do vzájomného konfliktu medzi všetkými prúdmi a záujmovými skupinami a vyzerá to tak, že zásadový poradca Donalda Trumpa pre národnú bezpečnosť generálmajor Herbert Raymond McMaster je v tej hre bezmocný!

Rexovi Tillersonovi, ako odborníkovi na fosílne energické zdroje a zástancovi vojenského priemyslu USA, sa podarilo prinútiť Trumpa, aby jeho prvá cesta viedla práve do Saudskej Arábie, kde došlo ku bleskovému podpisu gigantickej zmluvy o predaji vojenského materiálu v hodnote viac ako 100 miliárd dolárov. Na čom sa dohodli a v čom našli vzájomnú „harmóniu“ okolo ropy, to ešte nevieme.

Je logické, že ak Rex Tillerson zostane vo funkcii, bude jeho prioritou ropa a záujmy zbrojného priemyslu a tým bude zafarbená americká zahraničná politika.

Máme postoj MZV a osobne Rexa Tillersona voči kurdskému referendu vnímať vo svetle týchto skutočností? Vyplýva z toho aj jeho negatívny postoj proti zákonnému právu kurdského národa vyjadreného tým najelementárnejším inštrumentom demokracie, to jest referendom?

Kurdská vláda, ktorá v severnom Iraku pred niekoľkými mesiacmi podpísala gigantický kontrakt s ruským gigantom Rosneft a Tillerson to vie. Je poznať, že túto skutočnosť nestrávil … aj toto máme vyčítať z jeho dnešného postoja a postoja jeho ministerstva ku kurdskému referendu?

Vo svetle poznatkov o postojoch a o úlohách Bretta McGurka ešte z doby Obamu tušíme, že pravdepodobne podporoval aj tie proiránske kurdské sily v Iraku, ktoré spôsobili pád kurdského mesta Kirkuk, bez toho, aby Kurdi dostali šancu svoje mesto brániť …..

Faktúru za stret rôznych záujmových skupín a protichodných doktrín, disharmónie až vzájomných konfliktov v zahraničnej politike Spojených štátov v týchto dňoch a za to poriadne ťažko platia Kurdi.

Vo svetle tohto stavu americkej štátnej administratívy a rozložení síl, keď sa ešte Trumpovi nepodarilo vymenovať do kľúčových miest osoby, ktoré by sa snažili presadiť jeho vlastnú politickú víziu proklamovanú pred voľbami, možno bola chyba zo strany Kurdov ísť k referendu teraz, možno že mali ešte nejakú chvíľu počkať, než sa vo Washingtone etablujú štátsmani. Kto vie? Možno sa Trumpovi nikdy nepodarí dostať „svojich“ ľudí na potrebné miesta.

Možno ale môže Kurdské referendum motivovať a povzbudiť Trumpa a jeho tím k ukončeniu politickej bezvýchodiskovosti, do ktorej sa Amerika dostala. Dnes Kurdi platia najťažšiu cenu za vojnu v samotnej americkej štátnej správe. Pomôže táto cena, ktorou Kurdi pred svetovou verejnosťou platia svojou krvou, ktorú americká verejnosť nemôže nevidieť, ukončiť túto „vojnu“, chaos v americkej štátnej správe?