Jedna z mnohých publikácií, ktorú som písal a vydal vo svojom ilegálnom nakladateľstve Ararat v roku 1977 počas ČSSR!Sídlom tohto prvého kurdského nakladateľstva v Európe bola moja študentská izba na internáte v Prahe.

 

 

 

Takmer každý národ má svoju legendu, ktorá rozpráva o jeho vzniku.

Praotec Čech so svojím kmeňom, tá milá Řípska vidina oplývajúca mliekom a medom,

patrí Čechám a Čechom.

Kurdom dal vznik, ako rozpráva kurdská legenda, krutý kráľ Aždehák.

Z ramien mu vyrastajú dva hady, ktorí si každý deň žiadali mozog dvoch mladých ľudí. Utrpenie ľudu bolo nesmierne a nakoniec nebolo v celom kráľovstve jediného domu, kde by neoplakávali obeť, ktorú priniesli nenávidenému kráľovi!

Vtedy sa rozhodli dvaja chytrí priatelia, Armajel a Garmajel, oklamať kráľa. Dohodli sa s kráľovským kuchárom a každý deň namiesto mozgu mladého človeka dávali kráľovi mozog ovčí. Mesiac čo mesiac tak zachránili tridsať chlapcov a dievčat, ktorých posielali do hôr, aby ich už nikdy nikto nevidel. Každých dvesto utečencov dostávalo od kráľovského kuchára niekoľko kôz a oviec, ktoré im mali uľahčiť život v horách. Z tejto omladiny vznikol počas storočí kurdský národ, pevne s horami zrastený a horám verný.

Toto je jedna z mnohých legiend o pôvode Kurdov. Jedno však majú spoločné a to závislosť pojmov: Kurd a hory.

Hory Kurdistanu, divoké, skalnaté, strmé, vysoko nad morom, boli po celé tisícročia, od počiatku dejín kurdského ľudu, jeho najvernejšími priateľmi.

V najťažších chvíľach svojej histórie sa Kurdi vždy uchyľovali do vnútra hôr, kde nachádzali bezpečný azyl.

Asi 400 rokov pred naším letopočtom si slávny grécky vojvodca Xenofón vybojoval prechod cez Kurdistan na svojej spiatočnej ceste z Perzie do Grécka. Xenofón historik píše neskôr vo svojich dejinách, ako suverénne ovládajú Kurdi svoje hory a obdivuje sa ich statočnosti.

Kurdské hory – to je nedobytná pevnosť pre všetkých nepriateľov kurdského ľudu. Od nepamäti obkľúčené nepriateľskými živlami, vďačia Kurdi z veľkej časti horám a to, za to, že si dokázali uchovať svoju národnú svojbytnosť, kultúru a jazyk.

Dobyť kurdské hory sa nikomu nikdy nepodarilo. Kurdský národ sa však podarilo rozorvať na niekoľko častí. Po prvej svetovej vojne bol Kurdistan rozdelený medzi Turecko, Irán, Irak a Sýriu. Za chrbtom Kurdov – bez Kurdov. Nikto sa vtedy nepýtal, či súhlasí s týmto umelým a neľudským rozštiepením, nikoho nezaujímalo, že rodina s príbuznými, ktorí bývajú v susedných dedinách, budú naveky roztrhnutí. Brat zostal v Turecku, sestra vydatá do vedľajšej dediny v Iraku a otec s mamou v Iráne. Národ, ktorý priniesol toľko obetí za svoju nezávislosť, stál zrazu pred hotovou vecou. Rozdelili ho: v záujme ich veľkých partnerov, žijúcich tisíce kilometrov od Kurdistanu. Ich nezaujímali hory – ale Baba-gurgur.

Už od pradávna veselo planuli pri Bábá-gurgur malé ohníčky ako dobré bludičky. Keď ešte pred islamom Kurdi uctievali učenie Zarathustrove a oheň pokladali za dar boha Ahuramudza / boha dobra /, ktorý im pomáhal v boji proti bohu zla Ahrimanovi, netušili,

koľko ťažkostí im tento dar spôsobí. Pod bludičkami bola nafta. Cudzinci vtrhli do krajiny, založili v Bábá-Gurgule pri Kirkúku Iraq Petroleum Company a začali rozkrádať úctyhodné zásoby nafty. Rozdelili si Kurdistan a s ním aj ohníčky Bábá-gurgunu. Avšak ani tentoraz hory nezradili. To ony spájajú všetky štyri časti Kurdistanu. Akokoľvek sú hranice presne určené, kontrolovať ich môžu len Kurdi.

**************

Kurdský jazyk patrí do iránskej skupiny indoeurópskych jazykov. Napriek silnej invázii arabského, perzského a tureckého jazyka si zachoval svoju pôvodnú podobu. Až do prvej svetovej vojny písali Kurdi písmom arabským. Toto písmo však nevyhovuje práve najlepšie skladbe kurdského jazyka. Napriek tomu sa ním dodnes píše v Iráne a Iraku. Avšak Kurdi v Turecku a Sýrii už píšu latinkou / ak im je vôbec dovolené písať /.

Zdá sa, že prepis latinkou je pre kurdčinu najpriliehavejší. V ZSSR, kde žije asi 320 000 Kurdov a kde majú najväčšie možnosti prejavu národnej kultúry, píšu azbukou.

Rozdelený národ – rozdelený spisovný jazyk. Nemožno ani dosť zdôrazniť, nakoľko negatívne pôsobí táto situácia na rozvoj kurdského jazyka a literatúry, ktoré v posledných storočiach nemali nikdy priaznivé podmienky rýchleho vývoja. Napriek tomu existuje bohatá tradícia kurdskej literatúry. Ako takmer všade v Oriente aj tu prevláda poézia. Len posledné desaťročia priniesli rýchlejší vývoj prózy, avšak ku tomu, aby aj próza zaujala významné miesto, je ešte ďaleko.

Oslava bojov, rozprávanie o utrpení, láske a nenávisti – taký je obsah literatúry národa, ktorý od samého začiatku bojoval proti cudzím okupantom a hájil proti nim svoju česť. Niet sa preto čo čudovať, keď Bábá Táhir / 10. a 11. storočie / vyjadruje svojimi básňami protest prostého ľudu proti sociálnej nerovnosti, proti urodzeným pánom a vládcom. Ahmade Chání, najväčší básnik feudálneho obdobia, vo svojej skvelej poetike Mem u Zin / koniec 16. storočia / pranieruje nadvládu cudzincov nad Kurdmi a v čase, keď boli v móde perzština a arabčina, píše kurdsky, aby ľudia nepovedali, že Kurdi sú od prírody nedovtipní, aby nepovedali, že Kurdi nežili pre lásku, netúžili po nikom a nikto netúžil po nich, nemilovali a neboli milovaní .

Gorán / 1904-1962 / je najväčším kurdským básnikom súčasnosti. Ešte v roku 1961 bol tu v Československu medzi nami. V hoteli Internacionál besedoval s kurdskými študentmi, prednášal im svoje najnovšie básne a hovoril o svojich plánoch. Nenápadný človek poznačený nespočetnými vráskami – na svojich 58 rokov zostarnutý prílišným utrpením. Správaním však nesmierne mladý. Úsmev ho nikdy neopúšťal, bystro reagoval a vždy bol plný humoru. Bol to človek so zlatým srdcom, veľký svojou skromnosťou.

Gorán dokázal celým svojím životom, že ide so svojim podrobeným národom. Až júlová revolúcia 1958 v Iraku ho vyslobodila z väzenia. Jeho úloha v kurdskej literatúre je neoceniteľná. Obsahom veršov, novou formou, oslobodenu od obmedzujúcich pravidiel klasickej kurdskej literatúry. Bude úlohou literárnych historikov ukázať, aké ďalekosiahle budú dôsledky literárnej revolúcie, ktorú Gorán rozbil až doteraz striktne dodržiavanou formou aj obsahom v kurdskej poézii.

Bohatstvo kurdského folklóru orientalistov udivuje. Piesne, balady a dlhé výpravné básne, podávajúce obraz slávnej bitky či legendárneho milostného príbehu, odovzdával negramotný ľud ústne z generácie na generáciu. „Je až neuveriteľné, že Kurdi s drsným charakterom sú tak citliví a lyrickí“ – hovorí jeden orientalista.

***********

V roku 1975 prežíval kurdský ľud jednu z veľkých tragédií svojich dejín. Pätnásťročný ozbrojený národnooslobodzovací boj bol porazený. Avšak boj pokračuje. Kurdský ľud stojí proti nepriateľom pevne ako hory.

Aj dnes je živé starodávnej porekadlo: „Kurda v horách nepremôžeš“. Platí o to viac, že pravda je na jeho strane, že sa bije za svoje základné ľudské práva a za právo na existenciu.

Genocída tú nezmôže nič nielen preto, že Kurd dokáže dobre brániť svoje práva a svoju vlasť, že je majstrovský strelec a nebojí sa ťažkostí, ale aj preto, a to nie na poslednom mieste, že v čase, keď sa viedla vojna na život a na smrť, riadil kňaz Bábá Táhir v horskej jaskyni knižnicu, kde požičiaval partizánom knihy, čítal im a radil a učiteľ Šírko viedol divadelnú skupinu, ktorá v jaskyniach, u studničiek a v stanoch hrala vďačnému obecenstvu Gogoľova Revízora.

 

Gorán

Žena a krása

Na oblohe som hviezdu videl

z jarnej záhrady som hviezdu odtrhol,

zo stromu rosa skropila moju tvár,

videl som úsmev mnohých údolí.

Po veľkom daždi sa dúha

rozliala pod slnkom.

Slnko Newrozu a májová luna

už toľkokrát prešli dni a nocami.

Hučanie strieborné peny rieky,

na tisíce druhov lúčov v hmle,

dozreté žlté a červené plody záhrady,

šumenie lesov na horách

z hrdla flauty a zo struny kamánu

vyšlo mnoho nádherných tónov:

to všetko je krásne, sladké,

osvetľuje cestu života,

ale príroda nikdy, nikdy

nemá svetla bez úsmevov milé

Jej mäkký hlas je sama pieseň

ktorú by som celý život počúval.

Ktorá jasná hviezda,

ktorá horská kvetina,

Je ako jej spánky, líca a pery purpurové?

Ktorá čerň sa môže rovnať

černi jej očí, jej rias, obočia a vlasov?

Ktorá vznešenosť by sa mohla rovnať vznešenosti jej postavy?

Ktoré prianie, ktorá túžba, ktoré očakávania sú tak

kúzelné ako / pranie, túžba, očakávania / lásky?

***********

Gorán

Slohy vnútra

Akokoľvek sa snažím, myšlienku, ktorá ma opila

nemôžem dať do rámca svojich veršov.

Rozbor vnútra a slovo môjho jazyka

neviem, prečo sú od seba tak vzdialené.

Chcel by som, aby sa vnútro otvorilo ako pergamen,

aby sa ukázal svet krajší než jar.

Aby sa ukázalo prianie, nádej, sen

žiarivejšie než hviezda na nebi,

Aby sa ukázal zmysel ticha mora,

keď vetrík na neho veje a čerí jeho hladinu.

Aby sa ukázal svet, ktorého verš nemá slzu,

však plače viac než slzy.

Aby sa ukázal úsmev tváre bez odrazu,

ktorý vyjadruje lúč jasnejší než slnko.

Avšak žiaľ, tieto krásne verše

sú ako vtáci, ktorí neopúšťajú hniezda,

Zvnútra štebocú, spievajú,

ale nikdy neprinútili pero, aby na papier písalo.

*****************

 

Gorán

Posledný pohľad! ! !

/ Cestou do väzenia z Mosulu do Arbilu – pre dievča s medovými vlasmi, ktoré stálo pri dverách autobusu /.

Vysoká, štíhla s medovými vlasmi

proti mne stojí … Prečo do dlaní bielych

tak smutným gestom bradu podpieraš si?

Že celú budúcnosť moju vydedili?

Prečo nevinný svoj zrak, ktorý oslobodzuje ma,

len na mojom zajatí kvet zostane?

Prečo pohľad s otázkou, ktorá jasne písaná v ňom,

padá zas na moje ruky spútané?

Na tvojich ústach, na rozvitom kvete

zaváhal motýľ a otázky s ním

a ja, ja túžim, aby ku mne vzlietol,

vzlietol k zbitej duši so svojím posolstvom.

Pri vchode stojíš so zlatými vlasmi,

súcit ťa v štíhlu sochu premenil.

Ako vzácny slávik verše plné krásy

láske som spieval v sadu umení.

Avšak Ahriman, ktorý lístie záhrad spáli,

ten nenávidí kurdských vtáčikov spev.

A vtáčnik nalíči na operenca nežné ..

ma stojí pascu, čaká na moju krv.

Máš svetlú dušu, kráska s plavým vlasom.

Ako vták som lapený medzi strážami,

autobus hrčí a tvoj ohľad zasial

smršť, ktorá víri mozgom trýzneným.

Skláňaš svoju šiju, dievča medovlasé.

Proti mne stojíš, vonku kvitne sad.

Zrak väzňa púta tvoja svieža krása,

s povzdychom túži po tom, čo má rád.

Pozerám sa, vidím záhradu, kde jar

oblečie kabát sviežej zelene,

žlté a červené kvety na neho dalo

ľahučkým dažďom rosy strieborné.

Pozerám sa, vidím tvoje plavé vlasy,

vidím obe oči medzi riadkami rias.

Viac žiare zrakom väzňovi poslala si,

kým mesiac na hladinu vodu striasol.

Tvoje oči, žeravé iskry, tváre páli,

ako by hruď mi chceli prepáliť.

Ohnisko čistej lásky v plameň rozdúchali.

A v duši túžbu zase voľne žiť.

Avšak sprava jeden strážca zamračený

a zľava druhý, moja dnešná púť,

zviazané ruky, cesta do väzenia,

všetko má trpký symbol: symbol pút.