S udalosťami v posledných piatich rokoch sa svet akoby tzv. prebudil a pýta sa, ako je to vlastne so sekularitou Turecka.
Takmer všetci „analytici“ z Európy, ale aj z časti USA „súčasný“ stav Turecka prepojeného na turecko -islamskú ideológiu voči ostatným náboženstvám, jednohlasne zvádzajú na Erdogana, čo je fatálna chyba prameniaca z neznalosti novodobých tureckých dejín a ešte k tomu sa na ich nevedomosti podpísala viac ako polstoročie trvajúca masívna propaganda západu o Turecku a to výlučne kvôli členstvu Turecka v západných politicko – vojenských inštitúciách.
Nemožno veriť tomu, že by odborníci Európy a USA skutočne nepoznali nekompromisný a často neľudský postoj Turecka voči svojim menšinám iných náboženstiev od založenia Tureckej „republiky“ až do súčasnosti. Pre pochopenie súčasnej politiky Erdogana zameranej proti transatlantickej civilizácii sa stačí pozrieť na novodobé dejiny tejto krajiny a ich diskriminačno – perzekučnú politiku voči neislamským – netureckým menšinám.
A preto sa spoločne pozrime na novodobú históriu „moderného sekulárneho Turecka“ a teda konkrétne na osud Židov v Turecku.
Nebude to len jeden krátky článok, do ktorého nemožno zahrnúť všetky ohavnosti, ktorým boli Židia vystavení za „sekulárneho, demokratického“ Turecka, ale uisťujem vás, že nebudete ľutovať, čo čítate.
Chronologické obdobie Atatürka:
10 máj 1934
Šéfideológ turko-islamistov vo vtedajšom Turecku, kde vládla jedna strana, jeden národ, jeden jazyk, jedno náboženstvo a jeden vodca Cevat Rifat Atilhan demonštratívne, aby nalákal väčšie sympatie nacistického Nemecka, rozdával so svojimi „ľuďmi“ všetkým študentom istanbulskej univerzity osobne hitlerovský kríž a nariadil, že ho musia všetci študenti povinne nosiť. Len pripomínam, že Istanbulská univerzita vtedy bola najvýznamnejšou univerzitou Turecka vôbec.
22 máj 1934
Niektorí židovskí intelektuáli vo svojej naivite napísali oficiálnu žiadosť tureckej vláde, aby turecký provládny či vládny časopis „Národná revolúcia“ prestala s nenávistnou kampaňou voči tureckým Židom.
25 máj 1934
Židovská komunita v Turecku sa zo zúfalstva a zo strachu z prichádzajúcich pogromov obracia osobne a oficiálne ako občania Turecka na predsedu vlády Ismeta İnönü a na ministra vnútra Şükrü Kaya so žiadosťou o poskytnutie štátnej ochrany pred útokmi tajomnými silami vyhecovaných davov … nikdy nedostanú odpoveď ….
14 jún 1934
Na to turecká vláda ale následne odpovedá po svojom, a síce prijatím hanebného, fašistického zákona predovšetkým proti Židom a ich majetku.
Zákon začína citáciou: „tento zákon je schválený, aby bolo dosiahnuté to, aby sa v krajine hovorilo jedným jazykom, jedným myslením, jedným a tým istým čítaním a vedomím a to predovšetkým pre islamskú vlasť a preto:
- zoštátňujeme oblasti, kde je turecká kultúra v menšine
- zoštátňujeme všetky oblasti a kraje, kam by mohli byť presídlení tí, ktorí predstavujú tureckú kultúru
- zoštátňujeme všetky budovy, zariadenia, vrátane domov a tovární tým, ktorí nie sú mohamedáni a tie budú slúžiť nášmu zdravotníctvu, kultúre, politike, armáde a gendarmerii.
- paragraf tohto zákona potom hovorí:
„Tí, o ktorých budeme mať pocit, že predstavujú spravodajské riziko musia byť okamžite vysťahovaní do vnútrozemia Turecka, rozhodnutím, kto a kam bude vysťahovaný je oprávnené ministerstvo vnútra Turecka“
Paragraf 11 rovnakého zákona hovorí:
„Tí, ktorí nemajú turečtinu akú materskú reč, nemajú právo vytvárať medzi sebou nové štvrte, nové dediny, nové pracoviská, nové umelecké zbory či spolky, nové učilištia a nemajú právo na svoje remeslo, svoje profesie či ich spoločnosti prenechať svojim potomkom, príbuzným či ľuďom rovnakého pôvodu „.
21 jún 1934
Turecká vláda vydáva zákon o priezviskách:
Všetky menšiny žijúce na území Turecka museli prijať im pridelené tureckej priezviska atď. To boli Židia, Kurdi, Arméni, Gréci, Asýrčania, Rómovia, jednoducho všetci. Začala ďalšia vlna turkifikácie všetkých menšín v Turecku, ktorá pretrváva do dnešného dňa. Je výnimkou, aby predsa niekto z tých menšín presadil u tureckých úradov svojej prapôvodnej priezvisko … .. Áno, v posledných rokoch sa niektorým jedincom vďaka úplatkom možno podarilo prijať pôvodné priezvisko, ale ten zákaz platí. To nariadenie sa netýkalo len ľudských mien, ale tiež mien hôr, skál, potokov, zvierat, rastlín ale aj kvetov … ..
Hneď po tomto zákone bolo mnoho Židov žijúcich v európskej časti Turecka, to jest blízko gréckych a bulharských hraniciam, pod zámienkou spravodajskej činnosti presídlených do stredoanatolských stepí.
21 jún 1934
V meste Dardanely, kde vtedy pobývalo takmer 1500 Židov, začali útoky na židovské obchody. Pred týmito obchodmi stáli „neoficiálni“ strážcovia, ktorí nedovolili vstup občanov do týchto obchodov a obchodíkov a na dverách domov Židov nalepili výhražný výzvu, aby okamžite opustili mesto, že inak budú zavraždení.
25 jún 1934
Všetci Židia Dardanel a mesta Gelibolu opúšťajú mestá a je im dovolené si vziať len osobné veci …. V rovnaký deň „čisto náhodou“ prichádza do mesta s potleskom a jasotom fanatizovaných lúpežnických davov turecký prezident, otec všetkých Turkov Atatürk s iránskym Šachom Réza Pahlávím … ako dobyvatelia …
Jeden zo svedkov opisuje príchod „otca tureckého národa“ Atatürka práve v onen osudový deň do mesta, kde židovskí obyvatelia sú nútení ten deň opustiť mesto, týmito vetami:
„… dav jasal nad príchodom Atatürka výkrikmi “ nech žije večne! „. A Atatürkovo auto zastavilo medzi jasajúcimi davy a vystúpil z auta sebaisto, ako snáď nikdy predtým, a s jeho vystúpením z auta sa dav dostal do stavu vrchole svojej extázy. Atatürk si užíval ten pocit obdivovaného, obdarovateľa bohatstva svojich súkmeňovcom a chodil medzi nimi a na chvíľu sa zastavil a v ten okamih sa jeden občan utrhol a bežal k nemu. Jeho ochrancovia ho chceli zastaviť a Atatürk, ktorý si podľa všetkého myslel, že sa jedná o jeho obdivovateľa, nariadil, aby ho ochrancovia pustili k nemu a tým pádom ho oni pustiť museli.
Tento rozčarovaný občan klesol na zem a vzal obe ruky k nebi a Atatürkovi zúfalo povedal:
„- Môj paša, pre boha živého, oni nás vyháňajú z nášho vlastného mesta? Kam máme ísť? Čo máme, bože môj, robiť? “
Atatürk hneď vedel, o koho a o čo sa jedná a čo po ňom chce, ale napriek tomu sa ironicky, po smelo opýtal:
-“ Kto si?“
– „Môj svätý paša, som Dardaleský miestny žid Avram Palto“
– „A kto že vás vyháňa? Vláda? Zákony? Polícia? Gendarmerie? Tak mi to povedz! “
Tento židovský občan Dardanel, ktorý mal prísť o všetko a musel opustiť svoje vlastné mesto v tom stave zúfalstva odpovedal:
– „Nie môj všemocný paša, ľud nás vyháňa! “
A Atatürk začal smiať a s prísnym pohľadom potom odpovedal:
„- Tak keď je to ľud, tak sa nedá nič robiť, ľud keby chcel, vyženie aj mňa“ a vrátil sa k svojmu autu, kde mal svojho hosťa iránskeho Šaha ….
29 jún 1934
Americký veľvyslanec Robert P. Skinner píše na svoje ministerstvo vo Washingtone „Všetci obyvatelia Dardanel, Silvri a európskej časti Turecka, sú vyhostení mimo svoj región, turecká vláda neodpovedá našim otázkam týkajúcich sa tohto exilu a Turecko sa asi chystá do oblasti poslať vojsko „….
Leave A Comment