sa narodil 14. augusta 1946 ako syn legendárneho kurdského vodcu Mustafa Barzaniho ako ďalší potomok legendárneho kurdského rodu Barzani, narodil sa s prvou Kurdskou republikou a s prvou kurdskou Demokratickou stranou, v tom istom roku na tom istom mieste zemegule.
Narodil sa tak, ako veľa členov rodiny Barzani, nie niekde v pôrodnici alebo doma, ale ďaleko od svojho domova v iránskom Kurdistane, kam odišiel jeho otec s viac ako tisíckou bojovníkov v januári v roku 1946, aby podporoval vznik I. Kurdskej republiky a vzal so sebou svoje deti a tehotnú manželku. Vytúžená Kurdská republika s podporou jeho otca a na začiatku aj s podporou Sovietskeho zväzu, mala trvanie do decembra toho istého roku, kedy sa Stalin dohodol s Angličanmi a obetoval Kurdov a hodil ich do rúk hrdlorezov iránskeho šáha. Masúdovi Barzanimu bolo len pár mesiacov, keď sa celá oblasť, kde žili, dostala pod paľbu zabijakov podporovaných Anglickom. Prezident Mahábádskej Kurdskej republiky vyzval Kurdov, aby neodporovali, aby nedošlo k masakrovaniu nevinných Kurdov. Otec Masúda Barzaniho, generál Mustafa Barzani sa nikdy nedokázali vzdať do rúk nepriateľa.
Kurdského prezidenta Muhammada Qaziho a jeho troch zástupcov Peržania povesili na námestí v hlavnom meste iránskeho Kurdistanu Mahabadu na námestí – po kurdsky Chwarchira – štyroch sviečok – a zostali tam visieť viac ako dva dni. Masúd Barzani na chrbte svojej matky s ešte sotva chodiacim dva a pol ročným bratom išiel pešo s príbuznými v urputnej zime po neprekonateľných horách viac ako sto kilometrov. Išli späť do svojho kraja, teda do Barzanu v Iraku.
A jeho otec? Rozhodol sa nevzdať do rúk Iráncom a ani Arabom v Iraku. Vydal sa so svojimi viac ako 500 bojovníkmi peši po vrcholcoch hôr tvoriacich pevnú stenu medzi Tureckom a Iránom smerom k sovietskej hranici, viac ako 200 km v zime, po týchto neprekonateľných horách, bez jedla, bez ničoho, šli takmer pochod smrti. Koľko týchto bojovníkov pochod neprežilo, to nevieme, ale tí, ktorí zostali pri svojom vodcovi Mustafovi Barzanim, sa dostali do arménskeho Sovietskeho zväzu …. V Sovietskom zväze vládol Stalin, a tak boli poslaní do Strednej Ázie a koľko ich tú ďalšiu príšernú cestu neprežilo, to opäť nevieme …
A Masúd? Žil so svojou rodinou v regióne Barzan, ktorý bol systematicky perzekvovaný centrálnym bagdadským kráľom a tak holt niekedy, keď to bolo možné, občas žili na dedinách, hlboko v horách, niekedy pod skalami …
Až keď v roku 1958 iracké vojsko zosadilo kráľa a vyhlásilo republiku, mohol sa konečne jeho otec Mustafa Barzani po 12 rokoch exilu v Sovietskom zväze vrátiť do svojho domova a vracal sa späť cez Prahu, kde žil jeho priateľ Dr. Abdurrahmán Kásemlú, docent na Vysokej škole ekonomickej v Prahe.
A tak Masúd po 12 rokoch prvýkrát zočil svojho otca.
Prvé 2-3 roky, teda až do roku 1961, mala rodina a celý rod Barzani po prvýkrát od roku 1905 kľud. Kľud využili na posilnenie strany, ktorú založil jeho otec v roku 1946 skôr, ako musel odísť do Sovietskeho zväzu a táto strana sa nevolala nijak inak ako Demokratická strana Kurdistanu! Áno, demokratická v čase, keď bol na strednom východe tento výraz medzi všetkými panovníkmi okolo vnímaný ako diabol, ako čierna mora!
Snaha nielen o demokratizáciu Kurdistanu, ale aj celého Iraku vedená Kurdami pod heslom „Demokracia pre Irak, autonómia pre Kurdistan“, skončila vojenským zásahom Bagdadu a začala ďalšie krviprelievanie trvajúce radu rokov. Kurdovia pod vedením Mustafa Barzaniho sa opäť museli vrátiť do svojich verných kurdských hôr a Masúd Barzani, tak ako jeho starší brat Idris Barzani, s otcom Mustafom Barzanim odišli so zbraňou v ruke na obranu demokracie pred irackými vojakmi znova do svojich verných hôr, ktoré Kurdov nikdy nezradili.
Ich boj za demokraciu v Iraku a o autonómiu pre iracký Kurdistan trval až do 12. marca 1970, kedy konečne vojensky prinútili bagdadskú vládu k rešpektovaniu základných zásad demokracie pre autonómny iracký Kurdistan podpisom dohody! Takto vďaka neústupnému boju Kurdov o demokraciu v Iraku, mohla ako v druhej zemi Stredného východu v Iraku dokonca legálne pracovať Iracká demokratická strana, ktorej predsedom bol tiež Kurd.
Po celý čas Masúd ako „mladík“, ak to bolo potrebné, velil ako dôstojník jemu zvereným Pešmergom, keď bolo treba, zúčastnil sa rokovaní s izraelským MOSAD-om, alebo CIA, so zástupcami bagdadskej vlády, alebo so zástupcami iných mocných v regióne.
Možno nemal príležitosť navštevovať College a potom Oxford alebo Harvard, ale od chvíle, keď prišiel na svet, bol v centre diania a bol jeho neoddeliteľnou súčasťou na strednom východe a to už je celých 71 rokov.
Po dohode Iránu s Irakom už bagdadská vláda v roku 1974 už nepredĺžila dohodu o demokracii pre Irak a autonómiu Kurdistanu, to už nad mocnými v Bagdade rozhodoval Saddám. Opäť začala vojna medzi Kurdmi a Bagdadom, tentokrát pod vedením Saddáma a opäť prišla nevyhnutnosť emigrácie, keď Masúd so svojím otcom a celým svojim rodom a celou Kurdskou demokratickou stranou museli emigrovať do susedného Iránu, kde boli zadržovaný v provizórnom utečeneckých táboroch. Vtedy Masúd, jeho otec a celý jeho rod s kurdským národom poznali tú najväčšiu zradu zo strany USA a jej spojencov verných iránskemu šáhovi a Saddámovi. Už mnoho rokov bojovali v presvedčení, že obhajujú demokratické hodnoty v barbarskom oceáne poriadkov, že majú a musia mať oprávnenú podporu demokratického sveta. Ale demokratický svet ich hodil do rúk tyranského šáha a Saddáma … Jeho otec, legendárny vodca Kurdov, nemohol tú zradu prežiť, zomrel v Amerike, ktorá mu bola ochotná aspoň obmedzene poskytnúť lekársku starostlivosť, zomrel pred očami svojich synov, vrátane Masúda.
Po smrti svojho otca, je to od roku 1979 on, kto vedie Kurdskú demokratickú stranu a to v čase panovania Saddáma. Všemožne sa snažil zachrániť aspoň časť príslušníkov svojho rodu a Kurdov v Iraku pred genocídou a to bez akýchkoľvek prostriedkov …
Bol svedkom toho, ako je jeho národ masakrovaný Saddámom jedovatým plynom, alebo ako na neho Irán poštval iné kurdské politické strany, alebo ako Turecko a jeho médiá o ňom píšu ako o nevzdelanom šéfovi klanu a hecujú tie najprimitívnejšie sily v zemi proti nemu, ako sú pre neho uzatvorené dvere všetkých európskych štátov a to od východu po západ …
Masúd Barzani ani v tých najťažších chvíľach – a tie trvali desiatky rokov – nestratil svoju nádej, svoju dôstojnosť, svoju hrdosť, svoju rozvážnosť a najmä svoju lásku ku Kurdom a k ľuďom v tom najširšom zmysle slova. Dokázal podať ruku aj Saddámovi, ktorý predtým zmasakroval tisíce jeho príbuzných, vždy dúfal v prebudenie ľudskosti v človeku, veril a verí tomu dodnes.
Pred rokom 2003, teda pred americkou inváziou, zveril Američanom svojich 5000 bojovníkov, aby boli vyškolení v USA. Potom mala nastať invázia a Masúd a jeho priatelia iniciovali so svojich posledných prostriedkov inzerát v americkej tlači s nadpisom „Tentokrát nás nezraďte, zrady už bolo dosť.“ …
Je to jediný politik nielen v Iraku, ale aj v celom regióne, ktorý sa všemožne snažil od roku 2003 zaviesť demokratický poriadok v Iraku, ale márne. On a jeho národ sú v Iraku v menšine, bezmocní k takejto úlohe a zostali dlhé roky, aj po roku 2003, bez podpory. Podpora západu išla opäť tým mocným, to znamená Bagdadu, ktorý ovláda naftu a tým peniaze.
Masúd Barzani je najskúsenejším politikom na strednom východe, po mnohé desaťročia dokázal svoj malý kurdský čln priblížiť k brehu cez zamínovaný, rozbúrený oceán a teraz stojí pár krôčikov pred brehom, ale je opäť sám, bez podpory, ktorú by si zaslúžil. Masúd Barzani svojim kľudným a ľudským pohľadom a gestikuláciou poslal včera svetu posolstvo: „O demokratický, nezávislý a právny Kurdistan sa budem usilovať do poslednej kvapky krvi“ …
Vypočuje aspoň raz civilizovaný svet nezlomného kormidelníka demokracie v malom člne z oceánu barbarských poriadkov?
Leave A Comment