Nečestný lev sa dvakrát pobije. Taká je kurdská múdrosť, ktorá prešla stovkami rokov životných skúseností, skúseností s ľudským kódexom, ktorý sa premietol do tejto múdrosti. Viem, že ani toto príslovie, ale ani iná ľudská múdrosť nezmení nič v spoločnosti, ktorá sa morálne rozkladá, ktorá už dokonca zahníva. Píšem to len preto, aby možno niekto, snáď v prípade, že sa tá civilizácia s nadľudskou „objektívne“ mysliaci silou zotaví, tak potom aby sa ľudia dozvedeli, že na to často a márne upozorňoval akýsi Kurd v krajine, ktorú vnímal ako svoj druhý domov, akýsi Kurd upozorňoval na základný ľudský kódex, ale vždy márne. Som normálne uvažujúci človek, ktorý mal subjektívny, emocionálny pocit, že žije v právnom štáte. Pre ktorého záujmy som ako vďačný Kurd ku svojej hostiteľskej krajine robil všetko, čo bolo v mojich možnostiach a myslím, že som robil viac, než ktorýkoľvek rodený občan ČR. Napriek tomu som bol z jasného neba dňa 13. septembra 1994 zatknutý, spolu s inými nevinnými Kurdmi. Ale už vtedy, v období pretransformovávania českej spoločnosti z totality do zločineckého vyrabovania všetkého, čo český národ desiatky rokov budoval, bol aj tento hrubý zásah do života štyroch nevinných Kurdov, to jest príslušníkov prenasledovaného národa, vnímaný ako „bežná“ rutinná záležitosť, rutina „divokého kapitalizmu“.

Toto smrteľné ťaženie proti mojej osobe a ďalším trom nevinným Kurdom odštartoval úrad, dnes už plk. JUDr. Václava Kučery v súčinnosti so štátnymi zástupcami, ktorí týmto policajtom umožnili, aby si mohli ísť pred Vianocami v pracovnej dobe nakúpiť,  pre NICH ničím nerušenými Vianocami, či aby mohli v práci veselo slopať (prípad Stanislavy Špirkovej) …. A sudcovia? Tí sa skôr starali o to, ako postupovať v kariére, ako si rýchlo kúpiť západné auto alebo stráviť dovolenku niekde v pre nich exotickej krajine.  Nemali najmenší záujem o nejaký „smiešny“ pojem panstva práva, ale na tom, aby niektorého policajného činiteľa nepostavili proti sebe! On by im totiž mohol hádzať polená pod nohy na ich ceste hore alebo skaziť realizáciu ich tak vytúžených snov.

13 rokov som bojoval so všetkými dostupnými prostriedkami ako jednotlivec, ako cudzinec, proti zločineckej bande nesúcej štátny odznak a tváriacej sa ako úradné osoby štátu. Nakoniec som ich porazil v českej bezprávnej džungli a dokázal, že práva sa dá predsa len dosiahnuť!

Áno, jeden z obvinených v mladom veku prišiel o život na následky nezákonného uväznenia, druhý sa zbláznil a dodnes sa nachádza v rukách psychiatrov a štvrtý je tak traumatizovaný, že neopúšťa ostrov, kde žije, odkedy ho prepustili z väzby. Môj dom bol podpálený, tam, kde som mal svoj archív, som ja zázračne prežil. Moje autá boli systematicky poškodzované, môj dom bol vykradnutý a to opakovane. Sú to len zlomky teroristických útokov na moju osobu a na môj majetok, prinajmenšom tolerovaných českým štátom.

Napriek tomu som sa nevzdal a porazil som hydru prerastenú do všetkých strán a do všetkých úrovní. Viac ako 160 najvýznamnejších osobností so mnou držalo hladovku, vrátane Václava Havla. Stovky známych ľudí z celej Európy podpísali list „Žalujeme“. Medzi signatármi bol aj Zdeněk Svěrák, či Karol Schwarzenberg. Stovky činiteľov sa mi verejne ospravedlnilo, vrátane Milana Uhdeho alebo predsedu KSČM Dr. Filipa, alebo Jana Rumla, Jana Kalvodu. Štát ma odškodnil a to údajne najvyššou sumou v histórii českej justície.

 

Naivne som si myslel, že ten lev pochopil, že bitku so mnou prehral a ako čestný sa nebude po druhýkrát biť

Ale on nie je čestný, ani nikdy nebol, ani nepozná význam tohto ušľachtilého výrazu. Pred piatimi rokmi zahájil úrad spadajúci pod Václava Kučeru opäť ďalšie smrteľné ťaženie proti mne, ale tentokrát mali v rukách moju psychicky narušenú manželku a moju neplnoletú dcéru. Počítali s mojim pokročilým vekom a s biologicky zníženým výkonom. Tak sa mohli na svojich stretnutiach po krčmách dostávať do stavu orgazmu, ako ma napríklad v ich prítomnosti fyzicky napadla moja manželka, alebo ako pre mňa vytvorili bariéru, že som nemohol dostať k svojmu neviniatku, nemohol som sa jej aspoň dotknúť … Biologický orgazmus pravdepodobne nikde nedosiahnu, a tak si našli kompenzačný mechanizmus v krutom masochistickom akte so štátnym odznakom a so služobnou pištoľou, tak sa mohli vyžívať na občanoch a ku tomu ešte na nich čakala odmena z každého objednaného orgazmu zadávateľom.

Už piatym rokom vediem s týmto nečestným levom druhý boj, kde majú ako rukojemníka moje neviniatko. Pokiaľ existuje Stvoriteľ a on je aj teraz nado mnou, nenechá moje neviniatko medzi surovými zubami týchto oblúd z rodu krokodílov žerúcich svoje vlastné mláďatá.

A toto všetko sa odohráva v zemi, ktorá sama seba vníma ako srdce európskej civilizácie a v tejto súvislosti sa pýtam, keď je srdce už aj tak zhnité, ako vyzerajú ostatné časti organizmu … ..Už 23 rokov bojujem proti tejto hydre, proti nečestnému levovi, bojujem s ich pravidlami a dúfam, že ja nebudem musieť nastaviť pravidlá Kurdov podľa kódexu čestného, dôstojného, nikdy nezlomeného neporušeného kurdského národa, ktorého krv putuje v mojich žilách, v mojej duši.

Už v septembri 1995, teda po roku môjho umiestnenia medzi masovými vrahmi v takzvanej bezpečnostnej cele Českej republiky, som napísal list vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi, kde som mu odkázal: „Aj keby ma zabili – o čo sa už niekoľkokrát pokúsili – nič nezmôžu, Kurdom len pribudne ďalší mučeník. Nie som produktom nejakej rímskej kultúry, aby som sa podrobil rozsudku nejakého českého Nera. Ja nie som Seneca! “ Toto som pripomenul Václavovi Havlovi aj pri prevzatí ceny Františka Kriegla v pražskom Klementíne a dnes to znova zopakujem.

Pravdepodobne svoje city a názory vyjadrujem príliš kultivovane a neprávom očakávam, že mi príslušníci tejto subkultúry budú rozumieť.

Ja právo svojho dieťaťa ani svoje otcovské právo nevzdávam a budem robiť všetko, aby tá hydra pochopila, s kým má tú česť a to už i v záujme samotného panstva práva v Českých krajinách!