Protiústavný proces

Ústavný súd svojím nálezom zo dňa 13.02.2018 a III. ÚS 1920/17 vyhlásil, že moje minuloročné zatknutie bolo protiústavné.

Som odsúdený v kauze, ktorá nesie analogické prvky kauzy, kde som bol od 13.09.1997 do 31.07.2007, to jest 13 rokov šikanovaný justíciou v kauze, ktorá sa zapísala do novodobých dejín českej justície ako „Hanba Uzunoglu“ (výraz nebožtíka Pavla Dostala ).

Aj vtedy som bol uväznený po dobu 2,5 roka s tým, že všetky stupne súdnej hierarchie, to jest od Obvodného súdu až k Najvyššiemu súdu (kde predsedal JUDr. Otakar Motejl, ktorý následne rozhodnutie svojho súdu „ľutoval“) rozhodli podľa I. paragrafu 67 písmeno a) a mechanicky všetko odôvodnili tým, že som cudzinec z exotickej zeme! A keď som nadobudol občianstvo SRN (ako jediný občan v novodobých dejinách SRN) vo väzobnej väznici Českej republiky, to jest mimo územia Nemecka, až potom som bol prepustený na slobodu. Ale ja som neopustil ČR tak, ako tvrdili všetky zodpovedné súdy všetkých stupňov rozhodujúcich vo veci, trval som ako nikto v dejinách českej justície, aby sa súd konal a boli to súdy, ktoré nechceli, aby sa súd konal, dokonca s vykonštruovaným odôvodnením chceli celú kauzu poslať do Turecka, aj keď ako ja, ako obžalovaný, ale aj ten, koho umelo určili za poškodeného, ​​sme boli v Českej republike.

Naivne som sa domnieval, že keď som sa vďaka nezákonnému postupu OČTR vtedy zapísal nechtiac do dejín českej justície ako hanba, tak by sa nemohla rovnaká hanba opakovať …. Toto som sa mylne domnieval ….

Nikdy som sa súdu nevyhýbal. A keď zo záhadných dôvodov bolo doručovanie mojej pošty mojej osobe znemožnené, obrátil som sa s nespočetnými sťažnosťami na vedenie Českej pošty a o tejto skutočnosti som ako písomne, ale tiež aj ústne, informoval JUDr. Jiří Wažika a požiadal som ho, aby mi bolo oznámené, že si mám vyzdvihnúť poštu u priamo u samotného súdu pre Prahu východ, čo pán sudca vzal na vedomie a kedykoľvek, na základe jeho oznámenia alebo oznámení iných osôb súdu, som sa dostavil k súdu a vyzdvihol som si opakovane osobne poštu.

Keďže bolo súdne konanie odročené, v januári roku 2017 som odišiel do Afriky ako jeden z nejerudovanejších (jeden z 3-4) odborníkov z Českej republiky na radikálny islam, to jest na islamský terorizmus, aby som si doplnil svoje znalosti a aby som následne tieto znalosti mohol oznámiť i činiteľom svojej hostiteľskej krajiny. Počas tejto cesty, kedy som získaniu vedomostí obetoval nielen svoje pohodlie v európskom prostredí, ale riskoval som aj svoj život a aj som ochorel. A túto skutočnosť som oznámil sudcovi JUDr. Jiřímu Wažikovi, ktorý mi emailom predtým oznámil, že sa bude konať súdne pojednávanie! Na ním osobne oznámené súdne pojednávanie na súde Praha východ som nebol riadne predvolaný! Napriek tomu na jeho „súkromné“ oznámenie, že sa bude konať súd, som sa snažil dostaviť, ale infikoval som sa nejakým africkým bacilom. Komunikoval som so sudcom, ako to len v tých afrických podmienkach išlo. Nielen že som v tom zdravotnom stave musel prekonať telekomunikačné prekážky, ale tiež som musel dbať na svoje bezpečie v krajinách islamistov, kde všetci vedeli, koľko som toho už publikoval o islamistickom terore.

Následne som bol prepravený do Švajčiarska, kde som bol dvakrát hospitalizovaný v kantonálnej nemocnici Fribourg (nemecky Freibourg). O mojej hospitalizácii som informoval nielen sudcu Jiřího Wažika, ale tiež som mu poslal vystavené neschopenky s podrobným vysvetlením, že vo Švajčiarsku sa neschopnosť osoby určuje percentuálne a v mojom prípade, že sa považovala za 100% neschopnosť. Vo Švajčiarsku som ležal v nemocnici a dokonca v KARANTÉNE !!!

V tej istej dobe som komunikoval nielen s JUDr. Jiřím Wažikem, ale tiež s predsedom tohto súdu Mgr. Martinom Dostálom a to z miestnosti karantény Fribourgskej nemocnice!

Je záhadou, prečo od toho okamihu pán JUDr. Jiří Wažik už so mnou prestal komunikovať a poslal mi už nie sám, ako to celé týždne predtým činil, ale prostredníctvom kancelárie trestného oddelenia súdu rad otázok, na ktoré som podľa poučenia mojich obhajcov nemusel odpovedať a to aj s ohľadom toho, aby som nedostal seba, svojich priateľov či príbuzných do nebezpečenstva islamského teroru, pretože k trestnému spisu má prístup „kde kto“ a nie je to tajný zväzok!

Môj obhajca mi oznámil, že to „vykorešponduje“ so sudcom.

Nad rámec toho k podrobnej lekárskej správe, ktorú vyžadoval sudca Wažik: túto požiadavku som oznámil vedeniu nemocnice a trvalo týždeň, než som si ju mohol osobne vyzdvihnúť, čo je práve tá lehota, ktorú nám určil sudca. Moji právnici mi povedali, že je potrebné, aby správa mala požadovanú kultúru, mal by som tú správu nechať úradne preložiť do českého jazyka, pretože francúzsky asi pán sudca nepozná a preložiť správu je potreba aj s ohľadom na to, že úradným jazykom v ČR je Čeština. Toto som urobil, preklad správy do češtiny som zaistil.

Po svojom návrate som komunikoval so všetkými úradmi v ČR, vrátane Krajského súdu, kedy som osobne doručil na súd rôzne podania.

Po svojom návrate som sa stretol v mäsiarstve alebo v pekárstve obce Mnichovice, odkiaľ neďaleko bývam, s policajtmi Polície ČR Praha východ juh, Leošom Tománkom či Kuncom, ktorí vykonávajú už tretí rok podľa božských a ľudských zákonov akcie voči mojej osobe, ktoré nemožno inak vnímať , než ako šikanovanie. Či oni sudcu úmyselne informovali falošne, to neviem.

Čím som si zaslúžil, aby sudca právneho – demokratického štátu nariadil moje zatknutie, tj., aby mi policajti dali „klepetá“ na moje ruky, to neviem, vie to len ten kto si to „prial“!

Odvolal som sa hneď na mieste a Krajský súd v Prahe ako odvolací súd automaticky potvrdil rozhodnutie OS Praha východ, bez toho, aby preskúmal, či rozhodnutie OS Praha východ je oprávnené. V mojom prípade Krajský súd v Prahe funguje ako overovací úrad rozhodnutí OS Praha východ a nie ako odvolací súd.

Bol som teda nútený sa obrátiť na Ústavný súd ČR, ktorý dňa 13.02.2018 svojím nálezom III. ÚS 1920 / 17potvrdil, že moje zatknutie potvrdené aj odvolacím súdom, bolo protiústavné!