Rakva ;  Salvador 

Pred nedávnom som napísal o najväčšej civilnej námornej katastrofe II. svetovej vojny a o beštiálnosti „moderného demokratického Turecka“, ktorou bolo odsúdených k smrti takmer 4000 Židov.

Podobnému beštiálnemu zaobchádzaniu neboli vystavení len „cestujúci k smrti“ lode Strumy.

Teraz sa budem snažiť svojim priateľom, ktorí majú ľudské cítenie voči obetiam beštiálnosti nacizmu a turko-islamizmu, priblížiť ďalšie ohavnosti spôsobené nevinným Židom zo strany tzv. Moderného Turecka.

Tak ako v prípade Strumy, po nástupe Hitlera k moci a v neuveriteľne krátkom čase rozšírenia jeho „ríše“ v kresťanskej Európe, Židia žijúci v Bulharsku zo strachu pred prichádzajúcou genocídou nechali všetko, čo oni, ich rodičia a starí rodičia po celé generácie vybudovali a len s tým, čo mohli speňažiť, sa snažili dostať do „zasľúbenej zeme“, bez toho, aby tušili, čo aj tam na nich čaká.

A tak 352 Židov z toho mála, čo im zostalo, zaplatili čln, u ktorého by aj človek, ktorý nepozná lodnú konštrukciu, vedel, že tento takzvaný čln nikdy do „zasľúbenej zeme“ nedorazí. Tento čln smrti sa volal Salvador.

Salvador, ktorý niesol dobre exoticky znejúce meno, to preto, aby predajcovia cestovných lístkov mohli nalákať tých, o ktorých vedeli, že ich posielajú na smrť a že Salvador je rakva zaplatená z ich posledných peňazí. Pôvodné meno člna bolo nejaké neatraktívne Tsar Krum … 20 m dlhý a 5 m široký drevený, schátraný do tej chvíle niekde na kraji prístavu k erózii a ku schátraniu zanechaný člnok ….

Zaplatili teda cestovnej kancelárii za plavbu, ale pri nástupe na čln keď videli, že čln nemôže nikam plávať, im bolo sľúbené, že nejaký ťahač bude čln ťahať. Tým, ktorí utekali pred smrťou, nezostalo nič iné, než zástupcom cestoviek veriť viac než svojim vlastným zmyslovým orgánom … Vtedy sa vydalo 352 ľudí na 20 m dlhom a 5 m širokom starom člne na cestu smrti, ktorú si zaplatili zo svojich posledných peňazí ….

3. decembra 1940 čln opustil Varnu. Až keď za 3 dni dokázal doraziť do Istanbulu, kde už boli na nich pripravení ďalší vydierači, vydierajúci cestujúcich odsúdených vlastne na smrť … Turecké úrady nedovolili ďalšiu plavbu, ale ani nikomu nedovolili, aby opustil čln. Vedeli, že pre nich každá hodina, kedy čakajú, povedie k smrti aj s ohľadom na nedostatok vody, potravín a hygienických možností …. na 20 metrov dlhom člne, kde sa nachádzalo 352 ľudských duší …. Po 6 dňoch vydierania a následnom získaní toho, čo ešte cestujúci k smrti pri sebe mali, dovolili im ďalšiu plavbu, pre mnohých plavbu k ich poslednej ceste … .. Ale vystupovať, opustiť čln a hľadať pomoc u istanbulských Židov, ktorí dostávali podporu od európskych či amerických židovských organizácií, nesmeli …

12. decembra 1940 „Salvador“ musel, áno musel ďalej plávať … a pritom sa vedelo, že bude aj búrka …

Tak mohol čln zaplávať len pár kilometrov a už prvé vlny tej očakávané búrky rozpolili čln na kusy pri istanbulskom predmestí Silivri …

Mnoho z cestujúcich nevedelo ani plávať, o deťoch nachádzajúcich sa na člne ani nehovoriac …

Bol mesiac december a k tomu už patriaca zima, smrteľne chladné more …

Valná časť cestujúcich ukončila vo vlnách mrazivého mora svoju poslednú cestu …

A tým, ktorým sa predsa podarilo doplávať k brehu, sa nesmelo ani dostať pomoci. Podchladení odcestovali z tohto strašidelného sveta, ktorý stvoriteľ vlastne daroval človeku ako raj … Miestni dedinčania ale tým už nežijúcim nezabudli zo šiat, z tela vziať to, čo ešte mali pri sebe, na sebe … menom Alaha či Atatürka ?!

122 dušiam sa cez všetky prekážky im kladené „človekom“ predsa len podarilo zachrániť … Prežili len vďaka tomu, že sa práve v istanbulskom predmestí Silivri nachádzala synagóga a židovská komunita, ktorá prekonala to „ľudské“ neprekonateľné pri záchrane ľudských bytostí a zachránila aspoň tých 122 ľudských duší … A to sa nepáčilo modernému, právnemu štátu, s tým nebolo počítané, že predsa niekto z tých 352 ľudských bytostí prežije im určenú smrť samotným človekom …. Títo prežívajúci v synagóge a tým v židovskej komunite nesmeli ani zostať, boli pozbieraní a odoslaní do zariadení pre „bezdomovcov“ v mestskej časti Beyoglu.

Následne 63 tých, ktorí prežili, bolo deportovaných späť do Bulharska na smrť, odkiaľ predsa len s poslednou nádejou utiekli.

Tak bolo 59 duší zachránených a to len vďaka úplatkom a 19. marca 1940 sa dostali konečne, skutočne do zasľúbenej zeme, keď sa na ceste museli bezmocne prizerať, ako sa niektorým utopili ich vlastné deti či tí najdrahší …

Tým, ktorí sa utopili či chladom zomreli, po vyrabovaní všetkého, čo ešte u seba či na sebe mali, bolo dovolené, aby boli aspoň pochovaní na židovskom cintoríne v Silivri a to za úplatok. Ale ani tam sa ich kosti a duše nedočkali večného pokoja … Jedného dňa turecký štát tento cintorín zoštátnil a otvoril ho ku stavbe …. Ale našťastie sa medzitým už podarilo Židom postaviť konečne svoj štát a tento štát, to jest Izrael, kosti ľudských bytostí vystavenej týmto ohavnostiam, odviezol (podľa všetkého za peniaze) do Izraela a od roku 1974 konečne ležia vo svojom večnom pokoji na cintoríne Har Herzl v Yerushalaime … ..

Dovoľujem si predložiť videozáznam zahrňujúci túto tragédiu vrátane „radostnej“ správy tureckej tlače o tejto ďalšej ľudskej tragédii, ku ktorej boli Židia, to jest ľudia ako sme my, vystavení:

Dnes stojí v izraelskom meste Ashdod pomník obetiam tejto beštiálnosti ako nastavené zrkadlo tým, ktorí ich poslali na smrť v tej najväčšej núdzi, tým, ktorí z ich nádeje na dôstojný život urobili peklo, ktoré nemá, nemôže, nesmie mať svoju oporu ani v ľudských, ale ani v božských zákonoch!

 

  Ohavnosť, aké je vlastne tvoje pravé meno?