Čo sa musí stať so stavom civilizovaného sveta, ktorý sa začal správať a konať civilizovaným spôsobom, keď barbarstvo ohrozuje naše spoločné ľudské bohatstvo?

Neviem, ako opísať jav, ktorý nemá s človekom, ľudskosťou alebo humanitou nič, ale vôbec nič spoločné. Je to barbarstvo, ohavnosť? Čo ak sa dáky štát, člen NATO, pred očami celého sveta rozhodne zničiť jedno z najstarších miest našej planéty. Chce ho potopiť pod vodou, mesto staré 10 000 rokov, ktoré je kultúrnym dedičstvom našej civilizácie, chcú zaplaviť!

Tu je reč o meste Hasankeyf, ležiaceho v srdci tureckého Kurdistanu. Mesto ležiace doslova na biblickej rieke Tigris. Tigris rozdeľuje mesto ako šabľa a rieka tiež chránila alebo sa zo všetkých síl všemožne snažila chrániť tisícročné mesto a jeho obyvateľov pred barbarmi. Mesto otvorilo svoju náruč a srdce všetkým ohrozeným, vrátane prvých kresťanov. Až do nedávnej doby sa v okolí tohto mesta hovorilo staroaramejčinou, teda jazykom Ježiša Krista, skôr ako ľudia stihli uniknúť represiám tureckého štátu do škandinávskych krajín.

V celých dlhých dejinách, ktoré sú tak staré ako naša ľudská civilizácia, ohromovalo mesto všetkých dobyvateľov svojou krásou, svojou ohromujúcou architektúrou a nikdy sa ho nespočetní dobyvatelia ako Rimania alebo Byzantínci nedotkli a neponížili ho, vďaka statočnému postoju mesta nad Tigridom, kým sa v roku 1260 na ľavom brehu Tigris neobjavili Mongoli. Tí boli jediní, ktorí siahli na mesto a jeho tisícročné bohatstvo … ale oni nielen že siahli, oni ho zdevastovali, zničili všetko, čo len mohli zničiť, a potom odišli … tak ako dnešný „ISIS-áci“ … Mestu sa nikdy nepodarilo zotaviť sa z tejto devastácie a nevieme, ako to vlastne vyzeralo, kadiaľ viedli v skalách klimatizácie alebo vodovody … kde bola napríklad nemocnica pre malomocných alebo zrkadlová kaplnka, ktorú skopírovali a postavili obyvatelia Kapadokie.

Mesto spĺňa napriek úmyselným desaťročiam zanedbávania zo strany tureckého štátu 9 z 10 kritérií UNESCO pre kultúrne dedičstvo. Podľa odborníkov by spĺňalo všetkých 10 kritérií, ak by sa turecký štát, aj keď len oko, o to aspoň trochu pokúsil.

Turecko sa o nič nesnažilo, pretože chce potopiť celé mesto pod vodu a zbaviť sa všetkého, čo nie je a nemá nič spolčené s islamom a všetkého, čo aspoň len okrajovo pripomína kresťanstvo či zástancov Zoroastrianizmu, Jezidov či židovstvo. Z tohto všetkého sa v meste, napriek barbarstvu Mongolov, predsa niečo zachovalo. To málo, čo sa uchovalo, vadí vládcom v Ankare tak veľmi, že sa rozhodli pred mestom postaviť vodnú priehradu a zatopiť vodou ten zvyšok, čo zostalo po Mongoloch.

Čo majú tie národy, ako sú Mongoli, Turci pod. zo strednej Ázie, nevyriešeného s mestami, že ich vždy zničia a odtiahnu preč? To, čo zostalo po mongolskej devastácii chce teraz za každú cenu zničiť Turek!

Roky sa obyvatelia tohto mesta snažia svojimi úbohými prostriedkami, ktorými disponujú, chrániť svoje mesto, ktoré je kultúrnym dedičstvom celého ľudstva, celej ľudskej histórie od jej počiatku, ale márne. Mesto Hasankeyf ležiace v samom srdci tureckého Kurdistanu je dodnes žijúcou pamäťou ľudskej histórie, prihovára sa k nám slovami dávnych vekov, dávnych civilizácií, na ktoré už veľká časť ľudstva zabudla. Ale nič z toho Turkov neoslovilo, naopak majú pred očami históriu civilizácie, vidia dejiny ľudstva, ktoré sa naopak snažia navždy umlčať …

Zábery z mesta ako je devastované explozívnymi náložami, svet nevidí, ako keby v Ankare nemalo UNESCO svoje zastúpenie a akoby v Ankare nemali svoje zastúpenie všetci členovia NATO, vrátane NATO!

Čo všetko sa musí stať, aby sa štátnici civilizovaného sveta začali správať a konať civilizovaným spôsobom, keď barbarstvo ohrozuje naše spoločné ľudské bohatstvo!