V roku 1971 prišiel do Paríža, kde študoval francúzštinu. Medzi rokmi 1973 a 1979 študoval medicínu na Univerzite Karlovej v Prahe, a to vďaka štipendiu od posledného kurdského princa Celadeta Bedira Khana.

Počas štúdia sa priatelil s disidentmi a prenasledovanými ľuďmi najmä z radov adventistickej cirkvi, pre ktorú organizoval prednášky o Svätej zemi. S nimi tiež v roku 1976 založil ilegálne nakladateľstvo ARARAT (prvé kurdské nakladateľstvo vôbec), ktoré sa vydávalo samizdatové publikácie, o.i. aj jeho vlastné diela o Kurdoch a Kurdistane v českom jazyku.

Ešte o rok skôr, teda v roku 1975, na protest proti vydávaniu kurdských študentov komunistickým režimom v ČSSR do rúk režimu irackého diktátora Saddáma Husajna, spoločne s ďalšími kurdskými študentami nelegálne vnikol na pôdu švédskeho veľvyslanectva na pražskej Malej Strane, kde zorganizovali protestnú hladovku.

V roku 1979 absolvoval Fakultu všeobecného lekárstva Univerzity Karlovej v Prahe.

 

Po dokončení štúdií v Prahe mu nebolo predĺžené vízum v ČSSR, a preto odišiel opäť do Paríža. Vzdal sa výskumného štipendiá v prestížnom Pasteurovom ústave a odišiel ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc zakladať poľné nemocnice do iránskeho Kurdistanu, kde práve prebiehalo povstanie proti novovzniknutej Islamskej republike Irán. Pre svoje angažmá v kurdskej otázke bol zbavený tureckého pasu. V roku 1981 získal štatút utečenca v Spolkovej republike Nemecko. O dva roky neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Institut Kurde de Paris (kurdského inštitútu v Paríži). Zároveň založil Kurdisches Inštitút v Bonne, ktorý až do roku 1988 viedol ako riaditeľ. V súčasnosti pôsobí ako zakladateľ a predseda spolku Pre Kurdistan v Českej republike.

V roku 1987 projektoval kurdské vysielanie rozhlasovej stanice RADIO MONTE CARLO, s počúvateľnosťou po celom svete. Tento projekt bol realizovaný za pomoci protestantskej cirkvi. Kurdčina bola v tej dobe v Turecku zakázaným jazykom. Prednášal dva roky po celej Európe o Kurdoch, o ľudských právach, o kultúrnych právach menšín, o právach Rómov, o nutnosti poskytovania psychoterapie osobám mučených v diktátorských krajinách a pod.

Od konca roka 1988 sa stal terčom útokov islamských fanatikov z Iránu a Turecka, tureckej fašistickej strany a zástancov Saddáma Husajna.

Krátko po Nežnej revolúcii sa vrátil do ČSFR, kde koncom roka 1990 založil pobočku svojej obchodnej spoločnosti. V roku 1990 podpísal zmluvu so spoločnosťou ŠKODA-Praha. Uzunoğluova spoločnosť sa podpisom tejto zmluvy stala výhradným zástupcom ŠKODA-Praha na celom Strednom východe.

V roku 1991 organizoval v Paláci kultúry v Prahe pravidelné medzinárodné semináre k ekonomickým reformám v ČSFR. Častým lektorom bol profesor Václav Klaus. Tieto akcie boli financované jeho vlastnými prostriedkami. Publikoval v tlači desiatky článkov o ochrane a obrane ľudských práv vo svete. O rok neskôr sa výrazne podieľal na podpise bilaterálnej zmluvy medzi ČSFR a Tureckou republikou o spolupráci v oblasti boja proti organizovanému zločinu. Je spoluautorom knihy „Ekonomické perspektivy České republiky“ (spoločne s radou významných ekonómov ČR). V roku 1993 založil ďalšie obchodno-výrobné spoločnosti, a to ako v ČR, tak aj v SRN a v Turecku.

V roku 1993 mohol po 23 rokoch prvýkrát navštíviť svoju rodinu v Turecku.

13. septembra 1994 bol zadržaný príslušníkmi Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu.

V októbri 2015 organizoval Uzunoglu návštevu europoslanca Jaromíra Štětinu v Kobane na pozvanie sýrskych kurdských ozbrojených síl YPG a YPJ. Spoločne prešli 800 km cez Rojavu (sýrskym Kurdistanom). Jaromír Štětina ako podpredseda parlamentného podvýboru pozval zástupcu sýrskych Kurdov a ich organizácií YPG a YP, aby prišli do Európskeho parlamentu na zasadnutí výboru informovať o situácii na mieste.

23. apríla 2016 navštívil Uzunoglu so skupinou českých novinárov frontovú líniu Kurdov v irackom Kurdistane.

1994 – 1997: zatknutia, väzby

V noci z 13. na 14. septembra 1994 bol Uzunoğlu spolu s tromi ďalšími Kurdami zadržaný príslušníkmi OBOZ pod osobným velením Josefa Opavy (neskôr odsúdeného ako člen takzvaného Berdychovho gangu) a až do uvalenia väzby o takmer 3 dni neskôr (s prekročením vtedajšej zákonnej lehoty 24 hodín, teda protiprávne) zadržiavaný.

16. septembra 1994 bola na Uzunoğlua uvalená väzba. Podľa tlačovej správy detektíva OBOZ, Jiřího Gregora, Uzunoğlu „obchodoval so zbraňami a drogami“. Oficiálne bol však o mesiac neskôr obvinený z „mučenia, prípravy trojnásobnej vraždy, nedovoleného ozbrojovania a podvodov v obchodnej činnosti“.

Do 10. apríla 1995 boli všetky časti obvinenia stiahnuté späť ako bezpredmetné, s výnimkou mučenia. Toho sa mal Uzunoğlu dopustiť v noci z 8. na 9. septembra na dvoch osobách (vrátane vlastného bratranca). V obidvoch prípadoch mali Uzunoğluovi asistovať ostatné tri zadržané osoby, z ktorých jedna je jeho synovcom – ten však bol podľa spisu zatknutý už dopoludnia, teda pred údajným mučením. Ani v tejto podobe však nebola obžaloba Mestským súdom v Prahe prijatá, rozhodnutie definitívne potvrdil 14. februára 1995 Vrchný súd v Prahe.

Medzitým bola šesťmesačná väzba celkom štyrikrát predĺžená, naposledy kvôli prekročeniu zákonnej hranice dvoch rokov dokonca Najvyšším súdom Českej republiky. V tom čase bol podľa vtedajšieho ministra vnútra Jána Rumla aj týraný.

V roku 1996 dostal nemecké občianstvo, ešte vo väzbe v bezpečnostnej cele bezpečnostného poschodia Väzobnej väznice Ruzyň.

12. marca 1997 bol Uzunoğlu prepustený z väzby a ihneď podal trestné oznámenie na Jiřího Gregora za „ohováranie a lživú správu poskytnutú ČTK“. V máji odišiel navštíviť rodinu do Turecka, odkiaľ mu v júni bolo zakázané odísť.

V tom čase bol naďalej stíhaný pre údajné obmedzovanie osobnej slobody a mučenie tureckého emigranta a obchodníka Otana Göksena. Toto meno bolo počas procesu obžalovaným preukázané ako falošné a dotyčný priznal, že v ČR žije už od 80. rokov na falošný pas. Začal tvrdiť, že sa volá Gurkan Gönena, ale aj pravosť tejto identity bola obžalovaným na súde spochybnená.Podľa správy Inšpekcie MV ČR pracoval Göksen/Gönen ako agent priamo pod kpt. Horákom, ktorý riadil zatknutie Uzunoğlua. Tiež bol dlhodobým konfidentom ŠTB

2006: podpora, hladovka

3. marca 2006 bol na Uzunogluovu podporu uverejnený otvorený list „Žalujeme“, ktorý podpísali významné osobnosti verejného života, konkrétne: Pavel Dostál, Táňa Fischerová, František Janouch, Karel Jech, Květa Jechová, Svatopluk Karásek, Jaroslav Kořán, Dana Němcová, Karel Schwarzenberg, Jiřina Šiklová, Věněk Šilhán, Libuše Šilhánová, Jaromír Štětina a Petruška Šustrová. 

V apríli 2006 bola Uzunogluovi udelená cena Františka Kriegla Nadácie Charty 77 „za dlhoročný a neohrozený boj za ľudské práva a ľudskú dôstojnosť ako za komunistického režimu (zakončený jeho vyhostením z Československa v roku 1979), tak aj po novembri 1989, keď bol v roku 1994 zatknutý a celých 31 mesiacov väznený, a už takmer 12 rokov sa u českej ponovembrovej justícii domáha spravodlivého procesu a očistenia jeho mena“.

V marci 2007 Uzunoglu zahájil na protest proti vlečúcemu sa procesu hladovku, ktorú po 11 dňoch ukončil, jednodennou hladovkou ho podporilo viacero ľudí, vrátane bývalého prezidenta Václava Havla.